Kedy ste sa dozvedeli, že máte ADHD?

Prvýkrát som nad tým premýšľal, keď som dospieval. Aj keď som sa chcel učiť, nikdy som pri tom nevydržal. Trvalo mi len chvíľku, kým som začal robiť čokoľvek iné. Aj keď išlo o veci, ktoré ma bavili, nevedel som pri ničom ostať. Keď som si začal čítať o ADHD, úplne to na mňa sedelo, ale povedal som si, že sa na to nebudem vyhovárať.

Koľko ste mali vtedy rokov?

Problémy sa naplno prejavili na vysokej škole, kde boli väčšie nároky na štúdium. Vzdelávací systém je u nás nastavený zvláštne. Základnú a strednú školu som prešiel bez problémov, a vôbec som sa neučil. Mal som pár turbulencií, raz som mal na polročnom vysvedčení štvorku z matematiky. Ale to bolo všetko. Prvýkrát som sedel nad učením až pred maturitou, keď som sa učil tri dni a aj vtedy ma „nakopol“ strach a nie vlastná disciplína.

Ako ste fungovali v triede?

Na základnej a strednej škole som bol triedny klaun. Z tejto úlohy plynú určité sociálne výhody, mal som kamarátov, zabával som triedu. Až na vysokej škole ma vylúčili zo štúdia, lebo som neodovzdával práce načas. Nedokázal som ich napísať, niekedy som sa pre úzkosti nedokázal dostať cez prvú vetu seminárnej práce. Často to bolo absurdné, napríklad som pol roka nedokázal otvoriť študentský e-mail, lebo som z neho mával až fyzickú úzkosť. Preto som veľa vecí zmeškal, keďže som o nich nevedel. S tým sa pridružovali ďalšie úzkosti – neustále som zlyhával, a to aj v bežných veciach, keď zabúdate na základné povinnosti. A tak prichádzate o sebadôveru, sebahodnotu a vznikajú úzkosti a depresie, lebo takíto ľudia stále zlyhávajú v osobnom živote aj v práci. Väčšinou dospelí ľudia s ADHD prídu za psychológom s tým, že majú úzkosti a depresiu, nie preto, že majú ADHD.

Keď ste chodili na základnú či strednú školu, ešte sa o ADHD príliš nehovorilo. Zmenilo sa to?

Niektorí ľudia podľa mňa doteraz vnímajú ADHD ako módnu vlnu z Ameriky. Hovoria, že ide len o neposlušné deti. Keď som chodil do školy, nebol tam nik, kto by zisťoval, či má niekto ADHD alebo iný psychický problém. Ja som videl psychologičku na základnej škole raz, keď sme riešili budúcu kariéru a strednú školu. Na strednej ani raz, ani neviem, či tam vôbec psychológ bol. Teraz som ako psychológ nastúpil na školu na Vazovovej. Predo mnou tam boli šikovné kolegyne, ale boli tam len pár hodín týždenne a nemali šancu venovať sa žiakom, ktorí síce prosperujú, ale sú napríklad živší alebo zažívajú neprimerané úzkostné stavy. Keď máte v poriadku prospech, nemá dôvod toho žiaka riešiť učiteľ, rodič ani psychológ.

Ani vaši rodičia to u vás neriešili?

Nie. Pamätám si len, že som bol úzkostný a ťažšie som si hľadal kamarátov. Rodičom možno aj vyhovovalo, že som bol domased. Na druhom stupni som chodil na futbal, takže som mal školu, potom futbal a potom som bol doma a hral som sa na počítači. Bol som spokojné dieťa. Navonok.

Zmenilo sa to na vysokej škole, kde ste študovali psychológiu osem rokov. Diplomovú prácu ste začali písať štyrikrát. Prečo to takto vyzeralo?

Naše štúdium psychológie v Brne bolo päťročné magisterské. Keď som písal postupovú prácu (ekvivalent bakalárskej práce), bola len o trochu dlhšia ako esej, nebola to veľká práca. Aj s ňou som mal problém, ale donútil som sa to dopísať – veľmi mi pomohlo, že som si tému vyberal sám. Počas celého štúdia som nemal letné prázdniny, lebo som si prenášal skúšky, na ktoré sa bolo treba naozaj učiť. Na prvý pokus sa mi podarilo urobiť tie, kde stačilo byť šarmantný a povedať niečo z praxe. Tie, na ktoré sa bolo treba učiť, som opakoval. Zlyhával som v osobnom manažmente, nevedel som prísť načas, mal som problémy ráno vstať. Zo strednej som prišiel veľmi nepripravený a nevedel som si manažovať čas. Väčšinu štúdia som potom hasil problémy, ktoré som si sám zavinil, lebo som niečo zabudol alebo som si neskontroloval termíny. A prešlo to až do stavu, že som nedokázal ísť za potrebnými ľuďmi, lebo som z toho mal až triašku. Bol som stále úzkostnejší z toho, že som stále viac zlyhával, a pritom som videl spolužiakov, ktorí prosperovali bez problémov a pritom si myslím, že neboli oveľa inteligentnejší ako ja.

Kedy ste si povedali, že to budete riešiť?

Keď ma vyhodili štvrtýkrát zo školy. Prišiel som vtedy za mojou mamou s tým, že toto nie je moja cesta, chcem ísť do Tibetu objímať stromy a nájsť sám seba.

Čo vám na to povedala?

Moja mama zrejme dlhšie niečo tušila, lebo som domov chodieval mĺkvy, býval som veľmi ľahko podráždený. Ponúkla mi kontakt na psychiatričku, ktorá jej pomáhala po tom, ako vyhorela po náročnom období v práci. Už dlhšie som zvažoval, že chcem ísť k odborníkovi, chcel som vidieť, ako vyzerá terapia. Ale nikdy som nebol schopný zdvihnúť telefón, dohodnúť si termín a niekam reálne prísť. Keď mi mama sprostredkovala návštevu, povedal som si, že to je moja šanca. Išiel som tam s tým, že zlyhávam v škole, mal som konflikty s rodičmi, neprimerané úzkostné stavy. Nasadila mi antidepresíva, ktoré zabrali, mierne sa mi zlepšil prospech hlavne z dôvodu, že som začal menej vymeškávať, ale stále som si nevedel zorganizovať veci. Vtedy som začal robiť veci, ktoré sa odporúčajú pri ADHD. A pomohlo mi to. Postupne, v priebehu niekoľkých rokov.

Čo ste začali robiť?

Úplne elementárne veci – začal som si viesť denník. Píšem si všetko – to, čo treba spraviť v práci, doma, dlhodobé projekty. Musím sa organizovať, aby som mohol fungovať ako bežní ľudia – nezabúdať na kamarátov, rodičov, narodeniny. Nekaziť si vzťahy tým, že nevraciam pôžičky. Neplatiť vyšší paušál pre pokuty za meškanie. Keď si to naplánujem, tak sa mi už nestáva, že prídem o byt pre to, že šesťkrát nezaplatím nájom.

Dokončili ste školu?

Áno. Diplomovú prácu som si rozdelil na milión častí, ktoré som bol schopný urobiť v danom konkrétnom momente. Štruktúrovať povinnosti a učivo mi pomáhala nielen moja terapeutka, ale aj pedagógovia z centra Teiresiás – čo je poradenské centrum pre študentov so špecifickými študijnými nárokmi v Brne.

Okrem školy na Vazovovej pôsobíte v Liečebno-výchovnom sanatóriu na Hrdličkovej v Bratislave.

Áno, som tam vychovávateľom a na Vazovovej som školský psychológ.

V sanatóriu sú len chlapci s ADHD od 12 do 16 rokov. Ako sanatórium funguje?

Je to internátna škola. Veľmi dôležitý je celodenný režim – vyučovanie a potom denná a nočná výchova. Cez prázdniny nefungujeme. Sú tu chlapci, ktorí majú od lekára potvrdené, že majú ADHD a nevedia sa integrovať do bežnej triedy. Často majú zlý prospech aj správanie. Často ide o adoptované deti, deti bez rodičov, z rozpadnutých rodín. Ak má žiak oboch rodičov, ktorí sa o neho starajú, je to u nás špeciálny prípad.

Do akej miery dokáže rodinné prostredie zmierniť prejavy ADHD?

Rodina je veľmi dôležitá, tam sa rozhoduje, ako sú napĺňané potreby dieťaťa. Napríklad, ak je mama v práci od 7. do 19. hodiny, doma sú len štyria súrodenci a žijú v chatrči, tak sa to na dieťati prejaví. Tie deti reálne bojujú o prežitie, lebo sa to doma naučili. Chodia k nám deti, ktoré si vyžadujú pozornosť konštruktívnejším spôsobom – skáču do reči, opravujú niekoho a podobne. A potom mám študentov, ktorí na seba upozorňujú deštruktívnym spôsobom – bitkami alebo prejavom, ktorý priťahuje pozornosť.

Koľko detí máte v triede?

Celkovo je kapacita školy 32 žiakov, máme štyri výchovné skupiny, kde je najviac osem žiakov.

Mohli by títo chlapci chodiť do bežnej školy, ak by mali dostatočnú podporu od asistentov, psychológov?

Myslím si, že áno. Podľa jedného výskumu sa ukázalo, že ak učitelia učia zaujímavo, je v ich triede menej prejavov ADHD. Percento detí, ktoré ADHD majú, je stále rovnaké, ale prejavy sú menej viditeľné. Keď sa dieťa baví, nemá dôvod vyrušovať. Ak by sa u nás neučilo diktovaním poznámok, tak by prejavov bolo menej. Ja som napríklad vedel udržať pozornosť, aj keď sa diktovali poznámky, ak boli zaujímavé. Na dejepise sme mali výbornú učiteľku, počúval som a bol som ticho, lebo ma to bavilo. Učitelia by boli možno trpezlivejší, ak by o nich bolo lepšie postarané – platovo, aj tým, aby im poradili, ako lepšie učiť náročnejšie deti.

Čo im z podpory chýba?

V školách často chýba špeciálny pedagóg aj psychológ. Potom je učiteľ v triede, kde je 30 detí, z toho sú traja integrovaní a ku každému by ste mali pristupovať individuálne. Dá sa to urobiť, ale je to na úkor učiteľov. V Česku robili prieskum, podľa ktorého pätina učiteľov vyhorela. Idú z posledného. Vyhorenie sa často prejavuje tak, že učiteľ nemá psychickú ani fyzickú silu niečo riešiť. Potom je ako zombík, odrapoce, čo má a nemá silu na zlepšovanie svojich metód alebo na to, aby sa venoval žiakom. Potrebujeme pre učiteľov lepšie prostredie.

Ak by takúto podporu mali, mohli by chodiť vaši súčasní žiaci do bežnej školy?

Áno. Často stačí, aby sa učiteľ tým deťom venoval, aby mali pocit, že ich má niekto rád. Ak s ním majú dobrý vzťah, majú väčšiu motiváciu sa nesprávať zle. Mal som v triede chalanov, ktorí boli označení za grázlov, mám s nimi dobrý vzťah, nevyrušujú, a paradoxne, keď vyrušuje niekto iný, tak ho zahriaknu, aby bol ticho, lebo chcem ja ako učiteľ niečo povedať (smiech). Druhá vec je, ako učiteľ učí. Tretia, ako učiteľ pracuje s pravidlami v triede. Veľa mladých učiteľov nevie, ako má manažovať triedu. Je to 30-členná skupina, nie je to ľahké, ale počas štúdia na vysokej škole ich na to nepripravili. Učiteľ by mal vedieť získať rešpekt silnejších, hlučných žiakov, ale mal by vedieť podporiť aj slabších a menej výrazných žiakov.

Učili ste angličtinu, ako vaša hodina v sanatóriu vyzerala?

Prvé hodiny sme sa rozprávali, čo žiaci chcú robiť po strednej škole, kde by chceli pracovať. Takmer polovica chcela byť kuchár či čašník, jeden chcel boxovať, jeden byť zámočníkom, mnohí nevedeli. Povedal som si, že musíme robiť to, čo potom využijú, aby to pre nich malo význam. Tak sme rok riešili varenie, do toho sme sa bavili o kritickom myslení a hoaxoch, aby som robil to, čo sa im po škole môže hodiť, alebo to, čo im v živote môže pomôcť. Potom sme robili pravidelnú reflexiu, či ich to baví. Ale výhoda bola, že som mal angličtinu, keby som učil matematiku, neviem, ako by som postupoval.

Takže majú dobrú slovnú zásobu z varenia…

Tomu by som chcel veriť. Viackrát sme na hodine aj varili, mali to akoby za odmenu, keď dobre preložia recept.

Od septembra ste psychológom v škole na Vazovovej ulici. Je to úplne iná škola ako sanatórium, zameraním a žiakmi. S čím za vami chodia?

Je to výberová škola, sú tam aj integrovaní žiaci, o ktorých by som sa mal starať, lebo tam nie je špeciálny pedagóg. Väčšinou majú poruchy učenia, ale zdá sa, že celkom dobre vedia, čo majú robiť, aby to zvládli. Niektorí ani nechcú úľavy na maturite, nepotrebujú ich. V škole je 550 detí, takže určite tam bude percento detí, ktoré majú problémy so sebaprijatím, depresiou či úzkosťami. Chcem sa zamerať na prácu s ohrozenými študentmi, ale chcem podporovať aj učiteľov.

Ako?

Chcem im pomôcť, aby nevyhoreli, len ešte hľadám cestu. Ale chcel by som im skúsiť pripraviť aj návody, ako môžu učiť inak. A tiež pomoc pri riešení konfliktov a rozvíjanie kritického myslenia. Chcem sa venovať prevencii šikany a iných patologických javov, chcem pracovať so školskou triednou klímou, konzultovať s učiteľmi aj rodičmi. Dá sa toho veľa, aj to, ako nezabiť dieťa na pol roku (smiech).

Pohľad časti laickej verejnosti na ADHD je, že ak má rodič neposlušné dieťa, vybaví mu papier, a tak si ospravedlní, že ho nezvláda. Stretli ste sa s tým?

Párkrát áno. U nás je problém, že keď dieťa diagnostikujú, tým to skončí. Pre rodičov, lebo si povedia, že majú papier, a tak sa majú učitelia prispôsobiť. Často je to stopka aj pre učiteľov a povedia si, že daného žiaka nebudú vyvolávať, lebo má diagnózu. Ale sú to deti. Často stačí, aby sa zmenil priebeh hodiny a môže to pomôcť celej triede. Nie je dobré ukazovať na jedného žiaka, ktorý môže mať s niečím problém. Integrácia je, že niekomu uľavujeme a inklúzia je, že sa všetci môžu učiť. Smerovať by sme mali k inklúzii.

Na to musia byť však učitelia pripravení – aby si vedeli napríklad vybrať spôsob učenia, ktorý v triede bude najviac vyhovovať. Sú dnes na to pripravení?

Nie. Podpora z ministerstva je demotivujúca. A na fakulte ich ani také veci neučia a o inklúzii vedia len z kníh.

Ak má učiteľ v triede žiaka s ADHD, príde mu rada, ako by mal zmeniť priebeh hodiny?

Príde mu papier z poradne. Ale poradní je málo a pracuje tam málo ľudí. Mnohí fungujú tak, že príde žiak do poradne, otestujú ho, vyjde im, že má dyslexiu a ADHD. Pozrú sa do tabuľky, kde je, čo s ním treba robiť, prekopírujú to do jeho správy a to je všetko. Človek, ktorý v poradni pracuje, nemá čas, aby sa s ním rozprával, skúšal, čo konkrétne u neho funguje a čo nie. Je to pre neho číslo. A po ňom má ďalších 15. Chýba tu podpora pre tých, ktorí robia podporu.

Čo im tam píšu?

Pri ADHD napríklad napíšu, aby učiteľ na žiaka hovoril pomalšie, viac štruktúroval úlohy, nepreťažoval ho. Čítal som jednu správu a tam nebolo ani jedno slovo, ktoré by neplatilo na každého žiaka. Napríklad tam nájdete, aby učiteľ žiaka rešpektoval. To má byť predsa automatické. Diagnostika tak často nepovie o žiakovi nič, povie len, že ten, kto ju robil, nemal čas.

Ako by to malo vyzerať?

Napríklad by spravila poradňa diagnostiku, potom si sadnú s učiteľom aj s dieťaťom a hovorili by spolu, čo funguje a čo nie. Do toho by mali vstúpiť rodičia, aby aj oni vedeli, ako s dieťaťom pracovať. Táto vzájomná komunikácia nie je správne nastavená.

Čo deťom s ADHD pomáha?

Ak má výrazné problémy so správaním, výbuchy emócií alebo je bitkár, chcem vidieť, akých má rodičov a ako spolu fungujú. Ak má problém so školou a výsledkami, chcem vedieť, v akých predmetoch, prečo, akého má učiteľa. Možno má len učiteľa, ktorého nerešpektuje, neznáša ho a nevydrží mu nerobiť zle. Ak má problém s organizáciou času, chcem vidieť, či má diár, zápisník. Nedá sa to povedať všeobecne. To, že máte ADHD, neznamená nič viac ako to, že máte ADHD. Neznamená to, že ste neschopný, hlúpy či zle vychovaný.

Prečo majú nutkanie niekomu robiť zle?

Veľmi zjednodušene – pri ADHD je nezrelá časť mozgu, ktorá funguje ako brzda – zastavím sa včas a nebudem robiť veci, ktoré sa robiť nemajú. Táto brzda je slabšia, a tak musíte silnejšie šliapnuť na brzdu alebo narazíte.

Vie to ovládať?

Má oslabenú schopnosť sa kontrolovať, ale neospravedlňoval by som žiaka za dané správanie. Môže to smerovať k tomu, že ho obviňujeme, že sa tak správa, lebo má ADHD. To je zlé nastavenie. Treba povedať, že má ADHD, preto má viac povinností, má byť viac kontrolovaný a mal by niesť viac dôsledkov za svoje správanie. Hrozba, že žiaka môžu vyhodiť zo školy pre neho často nič neznamená, lebo si nevie predstaviť niečo tak ďaleko v čase a priestore.

Prečo stúpa počet detí s ADHD?

Štatisticky by ich počet stúpať nemal. Počet detí s ADHD je v spoločnosti tri až päť percent, trochu viac u chlapcov ako dievčat. Nevieme prečo. Ak žiak vyrušoval za socializmu, hrozili vážne postihy nielen jemu, ale aj rodičom. Učiteľ mal aj iný status. Ak žiak neposlúchal učiteľa, dostal aj doma. Druhá vec je, že deti dnes menej behajú. Ak sa dieťa s ADHD pravidelne nehýbe, prejaví sa to nepozornosťou. Aj mne to pomáha. Začal som cvičiť, čo spôsobilo, že nepotrebujem toľko kávy počas dňa, tým sa mi zlepšila celková úroveň fyzickej a psychickej energie a zvýšila sa mi schopnosť sústrediť sa. Ak je dieťa doma pri počítači, mozog si nedokáže oddýchnuť a je stále unavený elektronikou. Elektronika ADHD nespôsobuje, ale zhoršuje prejavy. Aj v sanatóriu to vidieť. Keď sa dá, ideme von, ak musíme ostať dnu, všetci behajú po chodbách, kričia a ťahajú sa za všetko, za čo sa dá.

Existuje rada, čo by si mal rodič na dieťati všimnúť, aby rozpoznal príznaky ADHD?

V prvom rade si treba všímať, ako dokáže dieťa nasledovať a dokončovať ciele a úlohy. Následne je dobrým vodítkom schopnosť nasledovať pokyny a inštrukcie rôznej úrovne zložitosti. V sociálnej rovine sa treba pozrieť, či sa dieťa dokáže emocionálne regulovať, či vybuchuje v hneve, či sa vie samé upokojiť. Sú tri hlavné symptómy – impulzivita, nepozornosť a hyperaktivita. Ľudia s ADHD majú často problém s emóciami a prežívaním, nielen so zabúdaním a neorganizovanosťou.

Ako sa to prejavuje?

Časť si nevie nájsť kamarátov, časť povie učiteľovi, čo im napadne a nemyslia na dôsledky. Niektorí majú milión kamarátov, ale nijakého poriadneho, lebo nemajú brzdu, a tak sa zoznámia s každým. Iní nemajú žiadnych kamarátov, lebo každého svojím správaním od seba odplašili.

Autorom fotografie je Vladimír Šimíček.