V článku „Behaviorálny imunitný systém a prečo na ňom záleží“ popísal Schaller systém automatických ľudských reakcií, ktoré sa spúšťajú v momente, kedy organizmus zaznamená riziko prítomnosti nákazy.

U zvierat je popis jednoduchý a funguje na tomto princípe:

Organizmus spozoruje vonkajšie znaky, ktoré signalizujú prítomnosť patogénov. Tieto znaky sú dvojakého druhu:

1) pachové (zápach hniloby)

2) zrakové (fyzické deformácie pripomínajúce lézie, mokvajúce rany)

Ak zviera zaznamená vonkajšie deformácie pripomínajúce rany po infekcii, spustí sa v ňom obranná reakcia, ktorej cieľom je vyhnúť sa nákaze – zviera sa začne potenciálne nakazenému jedincovi vyhýbať.

Výhodou tohto systému je, že zviera má šancu vyhnúť sa infekcii, nemusí teda aktivovať svoj fyziologický imunitný systém, ktorý je relatívne energeticky nákladný. A to je aj hlavný účel behaviorálneho imunitného systému – ušetriť energiu, ktorá by sa minula na imunitnú reakciu a tým si zvýšiť svoje šance na úspešnú reprodukciu.

Super! Ale..

Je tu však jeden problém. A to je precitlivenosť. 

Poďme si to ale opäť vysvetliť cez príklad. Detektor dymu je zostrojený tak, aby sa vyhol falošne-negatívnym chybám. To by sa stalo v prípade, že by detektor nezaregistroval čiastočky dymu a preto by chýbala poplašná reakcia. A takáto nemalá chyba môže viesť k úmrtiam.

Z toho dôvodu je kalibrovaný tak, aby zaregistroval čiastočky, ktoré len pripomínajú dymové častice. To znamená, že detektor je náchylný na vytváranie falošne-pozitívnych chýb a aj napriek neprítomnosti dymu sa spustí poplach. Tento druh chýb môže byť otravný, ale oproti smrti uhorením je to zrejme zanedbateľný problém. 

Čoho, alebo koho sa takéto chybné vyhodnotenie dotýka?

Dotýka sa vecí, ktoré iba pripomínajú zdroje nákazy.

Dotýka sa tiež porušovania kultúrnych noriem súvisiacich s hygienou a úpravou jedla (je nám nechutné, keď si niekto neumyje ruky po návšteve toalety, v niekom vyvoláva odpor konzumácia surových rýb, a podobne). Princípom ostáva, že tieto situácie vnímame ako potenciálne nebezpečenstvo šírenia nákazy.

V súčasnosti sa môžeme zamyslieť, ako sa pozeráme na ľudí, ktorí nenosia rúška, alebo porušujú iné aktuálne zákonné úpravy. Skúste vnímať, či u vás neprebieha tiež nejaká mierna zmena pohľadu. Pravdepodobne ste si odpovedali súhlasným kývnutím hlavy.

Bohužiaľ, výskumy ukázali, že tento efekt sa nevzťahuje na ľudí, ktorí sú infekční, ale na ľudí fyzicky odlišných: starí ľudia, ľudia s inými neinfekčnými ochoreniami, fyzicky hendikepovaní a cudzinci.

Tieto efekty sa stupňujú s tým, ako silnú má jedinec imunitu, alebo za ako ohrozeného sa považuje. Na zdravého jedinca má prítomnosť rizika nákazy oveľa menší vplyv ako na človeka, ktorý je, alebo sa domnieva že je, náchylný na ochorenie.

To sa potvrdilo aj pri výskume tehotných žien v prvom trimestri tehotenstva, kedy je imunitný systém prirodzene utlmený. V tomto období, kedy sú ženy náchylnejšie na infekcie a ochorenia, sa u nich dočasne znížila miera ,,extraverzie“ a stúpla miera ,,etnocentricity“ – a teda ženy v zvýšenej miere uprednostnili jedincov svojej rasy.

Čo sa stane po tom, ako organizmus (aj keď chybne) vyhodnotí hroziace riziko nákazy?

Začneme pociťovať zhnusenie. Hnus patrí medzi základné emócie a viacerí autori mu prisudzujú práve úlohu ochrancu pred chorobami a skazenými potravinami (ako sme si už povedali, hnus sa spúšťa aj pri pozorovaní nehygienického správania sa).

Potom rovnako ako u zvierat, aj u ľudí sa začnú prejavovať vyhýbavé tendencie smerom od zdroja nákazy. Bol uskutočnený pokus, v ktorom rôznymi metódami zmanipulovali účastníkov tak, aby sa nutkavo zaoberali možnosťou nákazy. Keď im následne ukázali fotografiu človeka, tak sa účastníci začali končatinami odťahovať smerom od fotografie.

Pri iných pokusoch zmerali ľudom osobnostné zmeny pomocou dotazníkov. 

Ak bol jedinec presvedčený, že je ohrozený potenciálnou nákazou, dočasne klesla jeho úroveň entuziazmu a otvorenosti. A teda človek sa viac uťahuje a uzatvára sám do seba.

Za určitých vonkajších podmienok teda dokážeme v ľuďoch vyvolať pocit ohrozenia, ktorý spúšťa vnútorné zmeny správania sa s potenciálne agresívnymi tendenciami voči tým obyvateľom, ktorých považujeme za zdroj tejto nákazy.

A čo ak by tieto efekty niekto cielene využil proti konkrétnej skupine obyvateľstva? 

.

Čo môžeme vidieť na horeuvedených obrázkoch?

V prvom rade vidíme dehumanizáciu svojho nepriateľa. Z KSSJ: „dehumanizácia -ie žen. r. zbavenie humánneho rázu, ľudského rozmeru, odľudštenie”.

Je totiž dokázané, že čím úspešnejšie oberiete súpera o jeho humanitu, o jeho identitu ako hodnotného indivídua, jedinca, nesmrteľnú demokratickú dušu (ako by Masaryk povedal), tým ľahšie ho vyčleníte zo spoločnosti. Ukážete naňho prstom a prakticky stlačíte spúšť. Alebo niekto za vás. Záleží od šikovnosti.

Ako druhé môžeme vidieť štylizáciu židovskej populácie ako členov živočíšnych druhov, ktorí v nás evokujú šíriteľov nákazy a rôznych ochorení – potkany, vši, mikróby. Dokonca sa stretneme s priamym označením za pôvodcov nákazy ako na plagáte, ktorý bol určený pre sovietske Rusko: “Žid – nákaza národov”. 

Takto nasmerovali nacisti na židovskú obec reflektor hnusu, ktorý podvedome vyvolával negatívne tendencie voči už aj tak dosť explicitne démonizovanej skupine obyvateľov. 

V súčasnosti by takáto metóda manipulácie psychiky obyvateľstva spadala do pracovnej náplne vojenských špecializovaných pracovníkov psychologických operácií (PSY-OPS).

Z určitého hľadiska sú toto fascinujúce informácie, na druhej strane, ako by povedalo približne 23% obyvateľov USA: Daaamn, WTF man.

Je dôležité uvedomiť si, že mierna zmena vnímania a dočasná úprava osobnosti nebude mať dramatické dopady na relatívne psychicky zdravú časť populácie – tá najväčšia stredná časť grafu na Gaussovej krivke.

Závažnejšie problémy môžeme očakávať u časti populácie, ktorá sa pohybuje na extrémnych póloch normálnej distribúcie – teda tú časť, ktorá je už aj tak relatívne náchylnejšia na patologizáciu a vznik rôznych spoločensky nevhodných foriem správania.

A tu nám vzniká otázka na štátnikov: ako kompenzovať prirodzene averzívne reakcie voči skupinám obyvateľov, ktorí vyzerajú inak? Či už ide o seniorov, chorých ľudí, cudzincov, alebo naše minority. 

…………………………………………

Schaller, M., & Park, J. H. (2011). The behavioral immune system (and why it matters). Current Directions in Psychological Science, 20(2), 99–103.

Faulkner, J., Schaller, M., Park, J.H., & Duncan, L.A. (2004). Evolved disease-avoidance mechanisms and contemporary xenophobic attitudes. Group Processes and Intergroup Behavior, 7, 333–353.

Oaten, M., Stevenson, R.J., & Case, T.I. (2009). Disgust as a diseaseavoidance mechanism. Psychological Bulletin, 135, 303–321.

Park, J.H., Faulkner, J., & Schaller, M. (2003). Evolved diseaseavoidance processes and contemporary anti-social behavior: Prejudicial attitudes and avoidance of people with physical disabilities.

Journal of Nonverbal Behavior, 27, 65–87.

Park, J.H., Schaller, M., & Crandall, C.S. (2007). P

Navarrete, C.D., Fessler, D.M.T., & Eng, S.J. (2007). Elevated ethnocentrism in the first trimester of pregnancy. Evolution and Human

Behavior, 28, 60–65.